Spoluautor To Cache: Fero Király

Spolupráca – Nádych, Tiché hlasy: Organárske dielne Žilina bratov Muškovcov

Kurátor: Omar Mirza

Texty: Michal Lalinský

Grafický dizajn: Matej Lacko

Produkcia: Katarína Urgelová, Vladimír Bartakovics, Marek Adamov, Ints Plavnieks, Andrej Hinka, Michal Freriks, Simona Gottierová, Marlene Deutinger, Marek Šutara

Fotografie: Richard Köhler, David Cartwright , Martin Marenčin

One Table: Monika Kubinská, Daniela Krajčová, Lucia Tkáčová

–––––––––– 

V posledný deň výstavy Bohuša a Moniky Kubinských, 1.3.2020, je pre vás pripravený špeciálny program.

Návštevník každého veku tu nájde niečo pre seba.

15.00
Začína výtvarnou dielňou pre všetkých, ktorí majú viac ako 7 rokov. Môžete si vyhrnúť rukávy a na výstavu reagovať a porozumieť jej cez vlastné tvorenie. Touto časťou vás radi prevedú Simona Gottierová, Hanka Hudcovičová Lukšů a kurátor Omar Mirza. Pre vytrvalých pripravíme v pauze aj niečo pod zub…

17.00
Druhú časť otvorí komentovaná prehliadka výstavy s jej autormi Monikou a Bohušom Kubinskými a s kurátorom – môžete sa pýtať, interpretovať aj filozofovať.
Bodkou bude krátky koncert Electrovoice pre hlas a elektroniku v podaní opernej speváčky Evy Šuškovej a hudobníka a skladateľa Fera Királya, spoluautora výstavy. Zaznejú skladby:
Fero Király: Január, 2016
Maurice Ravel: Kaddish (Deux mélodies hébraïques), 1914
Fero Király: Kaddish postludium, 2017/2020
Daniel Matej: MORSeARIA (miserere), 2015

Ako vplývajú spoločenské, politické a historické pohyby na pamäť? Ako sa vyrovnávame s minulosťou a s jej selektívnymi prejavmi v kolektívnej pamäti? Čo je hodné uchovávania v našich pamätiach?

Výstava Pohyb pamäti predstavuje aktuálnu tvorbu Moniky a Bohuša Kubinských. Prízemiu Novej synagógy dominuje multimediálna interaktívna inštalácia To Cache, ktorá tu končí svoje výstavné „turné“ (Nástupište 1-12, Topoľčany, 2017; At Home Gallery, Šamorín, 2018; Kunstverein, Passau, 2019; Uměleckoprůmyslové muzeum, Praha, 2019). Monumentálny objekt bol vytvorený v spolupráci s hudobníkom a soundartistom Ferom Királyom. Umiestnený v špeciálnej plexisklovej vitríne pripomína muzeálny artefakt – chránený a uchovávaný v pamäti. Práve téma pamäti je tu kľúčová, na čo odkazuje názov diela i výstavy. Anglický termín „cache“ označuje niečo skryté, ale aj rýchlu vyrovnávaciu pamäť zvyšujúcu výkonnosť počítačového systému. Názov teda môžeme vnímať ako metaforu problematického vyrovnávania sa s našou kolektívnou pamäťou a s minulosťou Slovenska – najmä tou fašistickou. Len ak sa s takýmito temnými miestami našej histórie definitívne vyrovnáme, budeme môcť „zvýšiť výkonnosť“ súčasnej spoločnosti, v ktorej inak prevážia znepokojujúco narastajúce xenofóbne a radikálne názory. 

Objekt To Cache je vytvorený z umelecky netypického a veľmi krehkého materiálu – macesu, tradičného nekvaseného židovského chleba. Maces dodala pekáreň v Zlatých Moravciach, ktorá ho ako jediná na Slovensku dodnes pečie tradičnou metódou. Vizuálna podoba objektu vychádza z autentického rodinného dedičstva – čipkovaného obrusu po starej mame Moniky Kubinskej. Tento odkaz na jedálenský stôl ako symbol miesta stretávania sa a rodinnej pohody je metaforickým pozvaním k stolu, za ktorý si môžu sadnúť ľudia akéhokoľvek vierovyznania, rasy či národnosti a nájsť porozumenie a spoločnú reč. 

Zvuková zložka inštalácie pracuje s hlasovými stopami návštevníkov. Záznamy sú manipulované a vrstvené, slová od rôznych ľudí sa spájajú do náhodných viet a vytvárajú nové súvislosti. Reprodukované zvuky sa v priestore menia na akustické pole, ktoré reaguje na prítomnosť a pohyb diváka. Ten tu zanechá svoj hlas, čím sa stáva súčasťou diela. Odnesie si aj hmotný artefakt – personalizovaný výtlačok svojej nehmatateľnej akustickej stopy. 

Výstava Pohyb pamäti pokračuje na balkónoch, ktoré bývajú v synagógach vyhradené ženám. Diváci tu nájdu výber zo samostatnej tvorby Moniky Kubinskej a Bohuša Kubinského, ako aj objekty, na ktorých pracovali spoločne. Väčšina diel bola vytvorená špeciálne pre žilinskú výstavu. Podobne ako inštalácia To Cache, aj tieto diela sa zaoberajú spoločensko-kritickými témami, rodinnou históriou, kolektívnou a osobnou pamäťou, pracujú s pojmami archív a denník, s pohybom vo fyzickej i v metaforickej rovine, s medziľudskou komunikáciou, kontrastom zvuku a ticha, so živlami ako vzduch, voda a oheň. 

Oheň je tu použitý ako očistný element s rituálnym charakterom. Interaktívny objekt Tiché hlasy je vytvorený zo starého vozíka, ktorý bol požiarom „očistený“ od nekovových častí (gumené kolesá, drevené držadlá) a teraz slúži ako nemý prievoz(n)ík klopkajúcich organových klapiek. Video Košeľa zachytáva horiacu Monikinu nočnú košeľu, ktorú mala na sebe v nemocnici pred operáciou. Aby sa tam už nikdy nevrátila, poradila jej Rómka, s ktorou ležala na izbe, nech Bohuš so synmi košeľu spália. 

So starými nájdenými objektmi a materiálmi, ktoré majú svoju špecifickú pamäť a históriu, pracuje Bohuš Kubinský aj v ďalších dielach. V objekte Family Story skombinoval vrcholce vežičiek šamorínskej synagógy, ktoré počas druhej svetovej vojny slúžili ako terče, s kŕmidlom z králikárne svojej starej mamy, ktorá sa musela počas vojny sama starať o celú rodinu. V inštalácii Teplá voda je stará zinková vaňa napustená životodarným, očistným elementom – vodou. Tá je konštantne zohrievaná na 37 °C, teplotu (ne)prítomného ľudského tela. Blahodarné účinky kúpeľa sa tu miešajú s nebezpečenstvom „odplavenia spomienok“ (Michal Lalinský).

Interaktívny zvukový objekt Nádych bol vytvorený v spolupráci so žilinskými organármi bratmi Muškovcami. Dva ručne ovládané mechy „vdychujú“ život organovým píšťalám umiestneným na artefakte nájdenom v starej židovskej škole – drevenom stupienku pre deti. Dielo odkazuje na veľmi netypický a nezrealizovaný zámer objednávateľov stavby žilinskej synagógy umiestniť sem organ.

Monika Kubinská sa vo svojich obrazoch venuje témam ako rodina, materstvo, duchovno, osudovosť, oslobodenie (sa). Snaží sa viesť dialóg s divákmi, no necháva im priestor na vlastné úvahy a interpretácie. Jej denníkové záznamy na pomedzí snenia a bdenia sú poetickými úvahami o zmysle života a tvorby. Autorka ako podklady pre svoje kombinované maľby využíva fragmenty rodinných artefaktov – posteľnej bielizne, obrusov a čipiek. Postupne nám odhaľuje vrstvy ich pamäti. Používa aj prírodné materiály ako lupene kvetov z vlastnej záhrady – napríklad ibištek ako symbol šťastia a lásky. 

Monika na každej výstave hľadá iné spôsoby prezentácie svojich diel. V inštalácii Žľaby obrazy položené v žľaboch z pozinkovaného plechu pripomínajú knižnicu – archív pamäti, z ktorého pomaly „odtekajú“ myšlienky. Objekt Muž a žena využíva notový stojan aj s dirigentskou paličkou, dva objekty Lavice prezentujú obrazy na pásoch plátien, ktoré sedia na sci-fi rybárskych trojnožkách ako ženy v laviciach synagógy. 

Okrem pohybu a pamäti je dôležitou rovinou výstavy komunikácia – nielen ako elementárna medziľudská interakcia, ale aj ako dialóg tvorcu s divákom či spolupráca medzi umelcami. Predstavený je tu preto projekt Moniky Kubinskej One Table, v ktorom sa zamýšľa nad spolupatričnosťou, dôležitosťou komunikácie, ľudskej interakcie a spoločného prežívania prítomného okamihu. V nezvyčajnej výstave vo výstave pozýva k spoločnému stolu ďalšie umelkyne a jedno prázdne miesto necháva rezervované pre diváka. Hraničný formát na pomedzí kolaboratívnej site-specific inštalácie, happeningu, rezidencie a otvorenej výzvy na spôsob „carte blanche“ oslovuje výtvarníčky, ktoré v daných priestoroch už vystavovali a istým spôsobom reagovali na genius loci miesta. Pozvanie Moniky Kubinskej k jednému stolu v Novej synagóge prijali Daniela Krajčová a Lucia Tkáčová.

Omar Mirza